Množstvo otázok

Toto "stretnutie" vo mne zanechalo zmiešané pocity,
množstvo otázok...

Bola jeseň - vlastne začiatok septembra.
Boli to krásne slnečné dni.

Jedného dňa som bola v meste,
a napadlo mi,
že by som mala kúpiť čierne pásky na rukávy.
Ale nikde nič nemali.
Najmladší brat bol práve v Brne,
tak som ho poprosila, aby ich pozrel.
Podarilo sa mu ich kúpiť.

O týždeň nás manželova mama pozvala na nedeľný obed.
Manžel a syn mali čoskoro osláviť svoje narodeniny.

Bolo fajn, večer okolo siedmej sme sa chystali na autobus.
Čakala nás dlhá cesta, prestupovanie...

Manžel bol ešte v záhrade
a ja som sa s deťmi chystala.
Mama sa s nami lúčila
a vtedy som si "uvedomila",
že mama sa s nami lúči - ale navždy!!
Nie, nehovorila žiadne veci, ktoré by tomu nasvedčovali,
len môj "šiesty zmysel" zapol alarm.
V duchu som si vravela,
bože,
mama sa s nami lúči...
Nechala som si to pre seba.

Prišli sme domov asi okolo pol desiatej večer.
Bol u nás aj môj najmladší brat.
Zrazu začal zvoniť telefón.
Volala švagriná,
že mamu našli mŕtvu!!!

Aj teraz sa mi pri tejto spomienke
tlačia slzy do očí a je mi úzko.
Preplakala som vtedy celú noc.
Všetko dianie okolo príprav na pohreb,
i samotný pohreb som niesla veľmi ťažko.
Rodičia ma vtedy odviezli domov.

Bola krásna slnečná jeseň...



...potom sa s úmrtiami v našej rodine
"roztrhlo vrece",
"kosa kosila hlava - nehlava".
Môj šatník sa zmenil na jednofarebnú,
smutnú zástavu.

Predstavte si ženu,
zomrie jej sestra,
potom dcéra,
manžel,
dvaja bratia
a niekoľko ďalších príbuzných.

Ďalšia žena pochová
manžela,
otca,
sestru,
mladučkého zaťa,
tetu,
strýkov...

A prichádzali ďalšie a ďalšie smútočné oznámenia...

Bolo to také divné obdobie.
Hoci krátke,
ale akoby nemalo konca.